Betlehem, nazývaný aj jasličky, neodmysliteľne patrí k symbolom Vianoc v tradícii Katolíckej cirkvi. Nejde len o výzdobu chrámu, ale o obrazové sprítomnenie udalosti, ktorá z náboženského hľadiska zmenila dejiny sveta – narodenia Ježiša Krista. Betlehem nám umožňuje „vidieť evanjelium“, dotknúť sa tajomstva vtelenia a vstúpiť do príbehu, ktorý sa odohráva v tichu, jednoduchosti a pokore.
Tradícia betlehemov siaha do 13. storočia, keď svätý František z Assisi pripravil prvý živý betlehem, aby ľuďom jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom priblížil pravdu Vianoc. Odvtedy sa betlehem stal neoddeliteľnou súčasťou kresťanského prežívania Vianoc a pozýva každého človeka zastaviť sa pri jasliach a uvažovať nad tým, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).
Betlehem sa v kostole neumiestňuje náhodne. Jeho príprava zvyčajne prebieha v závere adventného obdobia, no samotná inštalácia má svoj presný význam. Liturgicky správnym časom je Štedrý deň, 24. december. Práve vtedy sa betlehem dokončuje a postavička Dieťaťa Ježiša sa vkladá až na Štedrý večer. Evanjelium pripomína: „Porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“ (Lk 2,7).
Postavy v betleheme nie sú len dekoráciou. Pastieri predstavujú jednoduchých ľudí, ktorým sa Boh dáva spoznať ako prvým: „Zvestujem vám veľkú radosť… dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ“ (Lk 2,10–11). Traja králi, ktorí sa do betlehema tradične pridávajú až na sviatok Zjavenia Pána 6. januára, symbolizujú hľadanie pravdy a vieru, ktorá sa nebojí vydať na cestu: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu klaňať“ (Mt 2,2).
Betlehem zostáva v kostole počas celého vianočného obdobia. Jeho rozkladanie sa viaže na záver Vianoc, ktorým je sviatok Krstu Krista Pána – prvá nedeľa po Troch kráľoch. V niektorých farnostiach, podľa miestnych zvyklostí, zostáva betlehem vystavený dlhšie, až do sviatku Obetovania Pána 2. februára.
Betlehem nám každoročne pripomína, že Boh vstupuje do ľudských dejín ticho a nenápadne, bez moci a bohatstva. Prichádza ako dieťa, odkázané na lásku človeka, aby nám ukázal, že pravá sila sa rodí z pokory. Jasle sa tak stávajú výzvou aj pre dnešného človeka – aby si uprostred zhonu našiel čas zastaviť sa, stíšiť sa a prijať Krista do svojho života: „Hľa, stojím pri dverách a klopem“ (Zjv 3,20).
