Slovenské väzenstvo vo svojej 56-ročnej histórii prešlo mnohými náročnými etapami – najprv budovania a následne postupného rozvoja. Súčasťou tejto histórie je aj vzbura odsúdených v nápravnovýchovnom ústave Leopoldov, ktorá musela byť potlačená ozbrojenými zložkami štátu. Stalo sa to 28. marca 1990 a s odstupom 35 rokov sa táto udalosť hodnotí ako najväčšia konfrontácia štátnej moci s väzňami v novodobej histórii Československa a Slovenska.
Pripomeňme si, že s touto udalosťou súviseli aj významné spoločensko-politické zmeny po roku 1989. Súvisí to aj s perspektívnou novou érou samostatného väzenstva na Slovensku. Začiatkom bolo prijatie zákona č. 143/68 Zb. o Československej federácii zo dňa 27. októbra 1968 a následne prijatí zákona č. 173/68 Zb., ktorým sa zmenila štruktúra unitárneho štátu na federáciu dvoch rovnoprávnych republík a národov.
Tieto zmeny v štruktúre štátnej správy sa týkali aj justičnej oblasti. Novovzniknuté národné ministerstvá spravodlivosti prevzali do svojej kompetencie väzenstvo, ktoré bolo dovtedy riadené ministerstvom vnútra ČSSR. Pre Slovensko to znamenalo vytvoriť riadiaci orgán väzenstva a ďalej zabezpečiť jeho riadenie a budovanie. V tejto historickej etape sa prejavili negatívne dôsledky asymetrického rozvoja väzenstva vo vtedajšom Československu, keď z celkového počtu 38 väzenských zariadení bolo na území Čiech a Moravy 32 a zostávajúcich šesť zariadení bolo na území Slovenska. Išlo o tri ústavy na výkon väzby (Bratislava, Banská Bystrica a Košice) a tri ústavy na výkon trestu odňatia slobody (Leopoldov, Ilava a Želiezovce).
To sú skutočnosti, ktoré dokumentujú zložitú situáciu v čase, keď sa novozriadený Zbor nápravnej výchovy (ZNV) osamostatnil a bol nútený vytvoriť materiálne a personálne podmienky, aby mohol plniť svoje poslanie. Dodajme, že bola prijatá zásada, aby obvinení a odsúdení občania SR boli premiestení na Slovensko a to platilo aj o občanoch ČR. Tieto skutočnosti je nutné uviesť z toho dôvodu, že poukazujú na zložitú situáciu vtedajšieho ZNV, predovšetkým v nedostatku ubytovacích kapacít pre obvinených a odsúdených. Z toho vyplývala sústavná preplnenosť všetkých väzenských zariadení, čo sa negatívne prejavovalo na nespokojnosti obvinených a odsúdených, ale aj na zlých pracovných podmienkach príslušníkov a zamestnancov zboru.
Hoci sa postupne situácia zlepšovala výstavbou nových ústavov, problémom zostávali najmä staršie objekty v Leopoldove, Ilave, a to napriek priebežným stavebným úpravám. Ale problémy boli aj v objektoch, ktoré sa na účely výkonu trestu len prispôsobovali. Toto všetko sa výrazne podpísalo pod celkovú atmosféru v zbore. A keď sa v závere osemdesiatych rokov stupňovalo napätie v celej spoločnosti, dalo sa očakávať, že sa dotkne aj väzenstva. Tak sa aj stalo. Udalosti po zásahu štátnej moci voči demonštrujúcim študentom 17. novembra 1989 odštartovali zásadné spoločensko-politické zmeny vo vtedajšom Československu. Väzenstvo nebolo výnimkou a udalosti v celej spoločnosti obvinení a odsúdení sledovali a postupne na ne reagovali.
Na novovzniknutú situáciu najskôr reagovali odsúdení z vtedajšej III. nápravnovýchovnej skupiny (dnes odsúdení v ústavoch s maximálnym stupňom stráženia), najmä skupina odsúdených podľa I. hlavy osobitnej časti vtedy platného trestného zákona (to boli trestné činy proti základom republiky - napr. podvracanie republiky, poburovanie, hanobenie republiky a jej predstaviteľov a pod.). Boli to prejavy solidarity s demonštrantmi, nespokojnosť s výškou stravnej jednotky, ale začali sa objavovať aj výhrady voči niektorým skupinám príslušníkov, najmä voči vnútornej ochrane (dnes PBS).
Zlomovou udalosťou však bolo hromadné odmietnutie odsúdených nastúpiť do práce v ústave Želiezovce, ktoré sa udialo 19. decembra 1989. Dôvodom bola nespokojnosť odsúdených s nedostatočným zásobeným ústavným bufetom. Situácia sa musela riešiť návštevou funkcionárov Správy ZNV (GR ZVJS) a tiež prítomnosťou občianskeho hnutia VPN, zástupcov prokuratúry, ale aj novinárov a STV. Po vzájomnom stretnutí so zástupcami štrajkujúcich odsúdených a funkcionárov ZNV boli prijaté viaceré opatrenia, aby sa situácia upokojila, čo sa aj podarilo.
Keďže o týchto udalostiach informovala aj STV, štrajk odsúdených v Želiezovciach inšpiroval aj odsúdených v ďalších ústavoch a nastali problémy s disciplínou obvinených a najmä odsúdených vo vyšších nápravnovýchovných skupinách. Začali sa množiť požiadavky na dialógy s predstaviteľmi ZNV súdov, prokuratúry a s verejnosťou. Napätá situácia bola hlavne v Leopoldove, kde si odsúdení vynútili stretnutie s predstaviteľmi štátu (minister spravodlivosti, generálny prokurátor, vedenie SZNV a napokon sa dostavil aj predseda vlády SR). Stalo sa tak 23. decembra 1989. Odsúdení si pripravili 19 požiadaviek na riešenie vzniknutej situácie, dominovala však požiadavka na amnestiu pre všetkých odsúdených bez rozdielu, čo bolo dodatočne upravené na odpustenie 2/3 z celkového trestu. Mimo iné bola vznesená aj požiadavka na zmenu zák. č. 59/65 Zb. o výkone trestu odňatia slobody, aby bola zrušená zostrená izolácia (§7 zákona), čo sa aj zo strany zástupcov republiky akceptovalo.
Významný, no najmä negatívny vplyv na celkovú situáciu v spoločnosti mali masové médiá, či už tlač alebo televízia. Verejnosť bola zahlcovaná rôznymi dezinformáciami o stave väzenstva, čo spôsobovalo napätie medzi obvinenými a odsúdenými na jednej strane a personálom zboru, to oslabovalo akcieschopnosť zboru a jeho jednotu. Vôbec tomu nepomáhali rôzne občianske aktivity, ktoré mali snahu hľadať nezákonnosti v pôsobení príslušníkov zboru, ale ani intenzívne návštevy poslancov a vznikajúcich politických zoskupení. Situáciou sa zaoberala Národná rada SR, ale tiež Federálne zhromaždenie ČSSR, ktoré boli oboznámené s požiadavkami odsúdených v Leopoldove, najmä s potrebou novelizovať trestný zákon a tiež, aby bola pripravená amnestia, ktorá sa očakávala po zvolení Václava Havla za prezidenta republiky.
Napokon amnestiu vyhlásil prezident v novoročnom prejave. Bola rozsiahla, no neuspokojila všetkých, predovšetkým nespokojnosť vyjadrili odsúdení z III. NVS, ktorým bol amnestovaný jeden rok z uloženého trestu. Ich veľké očakávania sa nesplnili. Celkovo bolo na Slovensku prepustených vyše 7 800 väzňov. Takáto rozsiahla amnestia nebola doteraz nikdy realizovaná. Na slobodu sa dostalo spolu aj s ČR vyše 20 000 väzňov. Priebeh amnestie už dával tušiť, že mnohí prepustení sa nebudú schopní vyrovnať so získanou slobodou, bolo veľa výtržností a vtedajšie bezpečnostné zložky neboli schopné vždy zvládať situáciu. Kritiku si vyslúžili súdy, no hlavne väzenstvo, že situáciu nezvládli.
Predstava, že si zbor po amnestii vydýchne sa nenaplnila. Spokojnosť bola v ústave I. a II. NVS, ale v ústavoch III. NVS zavládla nespokojnosť s rozsahom amnestie. V Leopoldove bola situácia naďalej problematická, stále tu zostávalo cca 1 500 odsúdených, hoci sa tu podarilo časť odsúdených, ktorí o to mali záujem premiestniť do iných ústavov. Zostali tu však násilnícke typy s radikálnymi požiadavkami na zmenu režimu v ústave a čoraz viac sa prejavili konflikty s príslušníkmi, keďže odsúdení odmietali rešpektovať ústavný poriadok. Napokon odsúdení ovládli život v ústave a príslušníkov vytlačili z priestorov väznice. Situácia sa vyostrila v dňoch 4. a 5. januára 1990. Bolo nutné zakročiť.
Mobilizovaní príslušníci v rámci ZNV SR (cca 700) s podporou príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) zakročili dňa 6. januára vstupom do objektu a s výzvou dozorujúceho prokurátora sa obnovil poriadok. V tomto prípade stačila len demonštrácia sily, aby sa opäť dostali objekty pod kontrolu príslušníkov ZNV. Zákrok sa zaobišiel bez použitia donucovacích prostriedkov, o zbraniach sa ani neuvažovalo. Ale odsúdení zrejme situáciu pochopili tak, že nastal stav, kedy štátne orgány poznamenané vývojom spoločenskej atmosféry po 17. novembri 1990 stratili autoritu a schopnosť razantného postupu.
Situácia v Leopoldove sa postupne začala prejavovať nespokojnosťou riešenia požiadaviek väzňov ešte z decembra 1989, najmä s odkladaním novelizácie trestného zákona. Čoraz viac sa opakovala žiadosť o ďalšie amnestovanie, čo vyústilo počiatkom marca 1990 do vyhlásenia hladovky odsúdených, ktorej sa zúčastnilo asi 200 odsúdených, ale 15. marca sa k nim pripojili všetci odsúdení v ústave. To už hladovku spájali aj so štrajkom.
Opäť nastala aktivita najmä poslancov NR, situácia bola vážna, preto minister spravodlivosti zriadil krízový štáb z príslušníkov ZNV, hlavné slovo dostávali špecialisti – pedagógovia a psychológovia so snahou nadviazať kontakt s odsúdeným a zmierniť vzniknuté napätie medzi personálom ústavu a odsúdenými. Iniciatívne pôsobil najmä poslanec Federálneho zhromaždenia Ing. Langoš, ktorý odsúdených informoval o postupe pri novelizácii trestného zákona. V tomto období si odsúdení vynútili úplný odchod príslušníkov ZNV a žiadali ich nahradiť vojakmi v základnej vojenskej službe.
Výsledkom stretnutí s poslancami bolo stanovenie definitívneho termínu na novelizovanie trestného zákona, ten bol určený do 28. marca 1990. Medzitým sa do ústavu na overenie stavu dostavil aj minister vnútra ČSSR Dr. Sacher a minister vnútra SR Dr. Mečiar. Dr. Sacher priniesol posolstvo prezidenta V. Havla, ale to bolo určené len odsúdeným. Ďalšie pokusy riešiť situáciu pokojnou cestou boli neúspešné, preto sa konštatovalo, že zostáva danú situáciu riešiť zákrokom na obnovenie zákonného stavu. Federálna vláda tým poverila predsedu vlády SR prof. Číča. Riadením celej akcie bol poverený námestník federálneho ministra vnútra plk. D. Sámel.
Tak sa aj stalo a 28. marec 1990 bol dňom otvorenej konfrontácie štátnej moci s odsúdenými. Pred samotným zákrokom bola operatívna porada štábu s cieľom preveriť pripravenosť zakročujúcich ozbrojených zložiek. Uveďme, že zákroku sa zúčastnilo vyše 900 príslušníkov ZNV, ZNB a Československej armády. K dispozícii boli obrnené transportéry, vodné delá, vrtuľníky a autobusy pripravené na eskortovanie odsúdených. Ťažisko zákroku spočívalo na príslušníkoch Útvaru rýchleho nasadenia (URNA), čo bola špeciálna jednotka ZNB a na príslušníkoch ZNV. Ešte pred zákrokom sa museli riešiť otázky, aké kompetencie budú mať najmä vojaci československej armády, kto bude koordinátorom zákroku, keďže túto akciu už neriadili funkcionári ZNV.
Začiatok akcie bol stanovený na 9:00 hod. Pred zákrokom bola vypnutá dodávka elektrického prúdu do väzenskej časti a odstavená bola aj voda. Nasledovala výzva veliaceho zákroku plk. Sámela, aby sa odsúdení vzdali zakročujúcim príslušníkom. Odsúdení však na výzvu nereagovali a stupňovala sa ich agresivita. Nereagovali ani na výzvu zástupcu generálnej prokuratúry JUDr. Fábryho, aby upustili od svojho konania, ktorým sa dopúšťajú trestnej činnosti vzbury väzňov (§72 vtedajšieho trestného zákona). Nastali problémy, bola zistená snaha odsúdených poškodiť zariadenia ústavu a tento aj podpáliť. Veliaci zákroku stratil rozhodnosť a zásah v plánovanom čase zastavil. O tomto rozhodnutí boli informovaní predseda vlády SR, ale aj ďalší funkcionári.
Po 14:00 hod. sa do Leopoldova dostavil minister vnútra SR JUDr. Mečiar, ktorý zvolal operačný štáb, na ňom sa na základe dostupných informácií prehodnotila vzniknutá situácia a bolo prijaté kolektívne rozhodnutie o nutnosti zákrok obnoviť a dokončiť. Bol stanovený čas na začiatok akcie o 17:00 hod. Do Leopoldova sa dostavil aj predseda vlády SR prof. Číč.
Akcia sa podľa rozhodnutia v stanovenom čase začala za účasti všetkých zúčastnených zložiek a techniky a postupne sa podarilo odsúdených paralyzovať a po 20:00 hod. už boli všetky objekty ústavu prevzaté pod kontrolu príslušníkov ZNV. Pred začatím celej akcie s cieľom obnoviť zákonný stav v ústave Leopoldov sa počítalo aj s možnými následkami stretu zakročujúcich zložiek s odsúdenými, ktorí sa odmietali vzdať. Aj vďaka vysokej profesionalite, najmä príslušníkov ZNB-URNA po zákroku mohlo byť konštatované, že jeden odsúdený zahynul v dôsledku strelného poranenia a 29 odsúdených bolo zranených. Na strane zakročujúcich príslušníkov išlo len o drobné poranenia. To bol významný moment, ktorý umožnil hodnotiť zákrok ozbrojených zložiek za úspešný. Až potom sa prejavili dopady prerušenia zákroku zo strany plk. Sámela. Krátko po prerušení zákroku sa aktivovali najradikálnejšie skupiny odsúdených zakladaním požiarov a deštrukciou zariadení, začalo dielo skazy v ústave. Zhorel najväčší ubytovací objekt tzv. hrad a takmer všetky výrobné prevádzky boli vážne poškodené. Samotný odpor odsúdených bol pomerne rýchlo prekonaný. Väzni boli po vykonaných kontrolách preeskortovaní do jednotlivých ústavov v SR, ale čiastočne aj do ústavu v Kuřime pri Brne, ktorý bol v tom čase prázdny a českí kolegovia nám ho poskytli na dočasné využitie.
Celá udalosť bola vyvrcholením dlhotrvajúceho napätia vo väzenských zariadeniach a bola odrazom stavu v celej spoločnosti. Ministerstvo spravodlivosti a ZNV riešilo otázku, čo ďalej s leopoldovskou väznicou. Boli totiž návrhy na jej definitívne uzatvorenie, o čom sa rokovalo aj na pôde SNR. Napokon prevládli racionálnejšie návrhy, aby sa ústav opravil a dostal novú šancu na využitie lebo svojím charakterom mal naďalej všetky predpoklady plniť svoje poslanie pre špecifické skupiny odsúdených, ale aj obvinených. Ústav v Leopoldove zostal a naďalej bol vnímaný ako symbol výkonu spravodlivosti.
Epilógom vzbury v Leopoldove ako aj ďalších udalosti bola jeho súdna dohra. Samotného pojednávania sa zúčastnilo 60 odsúdených, hoci prokurátorom bola podaná obžaloba na 75 osôb. Mnohým sa však z rôznych dôvodov nepodarilo doručiť obžalobu a zabezpečiť ich účasť na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 13. októbra 1992 a trvalo do 19. apríla 1993. Trestný spis obsahoval 15 000 strán. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave boli uložené účastníkom vzbury viacročné tresty odňatia slobody, spolu 345 rokov a 10 mesiacov. Požiar v objekte ústavu spôsobil obrovské škody odhadom vo výške 100 miliónov Kčs, ale obrovské škody boli nepriame, ktoré sa postupne zisťovali.
V odôvodnení rozsudku bola daná podrobná analýza celej udalosti a v ňom senát KS Bratislava vyhodnotil tak, že vtedajšia politická moc viac uprednostňovala požiadavky a názory odsúdených, ako postoje štátnych orgánov, teda i väzenstva a jeho príslušníkov. Ako každá podobná mimoriadna udalosť aj spomínaná vzbura odsúdených by mala byť vecne vyhodnotená s poukázaním na hlavné príčiny a problémy, ktoré ju podnietili. V tomto prípade sa tak nestalo. Dynamika politických a personálnych zmien vo väzenstve a na ministerstve spravodlivosti v tom období jednoducho na to podmienky nevytvorili a možno nebol ani záujem o takúto analýzu.
Zostáva už len poučenie, že je potrebné konať zo strany štátnych orgánov tak, aby sa dodržiavali zákony a nedovoliť, aby podobné udalosti prerástli do stavu, kedy je nutné použiť silu, ktorou disponujú štátne orgány.
