Tým, ako život plynie, formuje ľudskú osobnosť. Dáva možnosť mnohé pochopiť, mnohému sa priučiť, mnohé prežiť. Či si to priznáme, alebo nie, na každého z nás má ktosi, alebo čosi dosah a vplyv... rodina, kamaráti, spolužiaci, rôznorodí ľudia, s ktorými prichádzame do kontaktu. Národná kultúra, regionálne zvyklosti, pramene práva, či vzdelanosti.... To všetko vplýva, pôsobí  a formuje... Na koho ako, na koho kedy,  na koho kde, na jedného menej, na iného viac, príslušníkov a zamestnancov Zboru väzenskej a justičnej stráže nevynímajúc.

Mená patrónov slovenského väzenstva, svätý Hypolit a svätý Michal, sú nám, príslušníkom a zamestnancom zboru dobre známe, mnohí z nás celkom isto rozumejú i výroku, uvedeného na stuhe vo veľkom znaku Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Čo nám ale dnes vie povedať osobnosť svätca, ktorý počas svojho života dokázal zvládnuť kritické situácie svojho života spôsobom, ktorý z neho po stáročia robí nasledovaniahodnú osobu? Osobnosť, ktorá je trvalou inšpiráciou pre ľudské konanie vtedy, v dávnych časoch narodenia Ježiša Krista, ale i dnes, i v časoch technických zázrakov, charakterizovaných často okrem iného stratou akejkoľvek pokory, a neraz i nevysvetliteľným spoločenským  zmätkom a chaosom...

Parafrázujúc výrok Senecu možno označiť za veľmi dlhú cestu vedúcu k úspechu akékoľvek poučovanie. Naopak, dobre zvolený príklad môže viesť k úspechu cestou oveľa kratšou. Kto nám dával a dáva v priebehu čias správny príklad v správny čas? Vždy ochotne, dobromyseľne, s nezištnou láskou..? Vari to boli potulní herci, či speváci, pretavení rokmi do hviezd dneška? Alebo sú to moderátori, modelky, či dnes čoraz populárnejší prispievatelia do sociálnych sietí a blogeri ...?!

Prvé miesto pri formovaní osobnosti by ale malo i naďalej zrejme patriť rodičom. Tí majú fungovať, a spravidla fungujú ako modely, ktoré je možné napodobniť, identifikovať sa s nimi a osvojiť si mnohé životné postoje, hoci popri pozitívnych zrejme logicky odovzdajú i čosi z tých negatívnych... Tak, či onak ich pôsobenie je isto osožné, ba až nevyhnutné  pre získanie odvekého vzorca správania v životných rolách, garantujúcich pokračovanie rodiny ako osvedčeného základu akýchkoľvek vzťahov.

Ak tento postulát posunieme o úroveň vyššie, dostaneme sa k osobnostiam formujúcich nás nielen z pohľadu humánneho, ale tiež z pohľadu viery v Boha, teda viery v to dobré, lepšie a najlepšie z nás. Sv. Augustín vyjadruje vo svojom diele vyznaní zlo ako nedostatok dobra. Možno s ním súhlasiť, pretože podľa Biblie všetko, čo stvoril Boh bolo dobré, v tejto súvislosti je však otázkou, či sme dokázali náležite naložiť s darom nazvaným slobodná vôľa...S touto filozofickou tézou sa v prostredí osôb obvinených, či odsúdených na výkon trestu odňatia slobody možno stretnúť prakticky dnes a denne...

Svätý Jozef, hlava slávnej Rodiny, Jozef najspravodlivejší, najčistejší, najmúdrejší, najmocnejší, najposlušnejší, najvernejší...a mnoho a mnoho iných prívlastkov patrí osobe muža, ku ktorému je po storočia a tisícročia rozšírená úcta po celom svete. Napriek tomu, že o svätom Jozefovi sa v evanjeliách veľmi málo hovorí, jeho meno i životný príbeh sú všeobecne známe. V kalendári nájdeme meno Jozef 19. marca, v dejinách ľudského spoločenstva sa s ním stretneme ako s poctivým robotníkom, milujúcim ženíchom, starostlivým manželom a otcom, a najmä ochrancom rodiny... Nad tým všetkým však rezonuje ešte iná charakteristika, ktorú sa o ňom dozvedáme vo vzťahu k ním milovanej žene, k Panne Márii :

„Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19).“

Jozef ako človek spravodlivý, sa nechal očariť krásou duše svojej snúbenice a uveril jej, napriek nemilosrdnej skúške. Povedzme si pravdu, a skúsme poctivo odpovedať na otázku, kto z nás by sa dnes, v dvadsiatom prvom storočí, zasnúbil so ženou po tom, ako zistil, že táto je v očakávaní nového života, napriek dodržiavaniu “telesnej čistoty” po celú dobu ich vzťahu? Kto z dnešných mužov by takpovediac na prvú nepodľahol pokušeniu vyniesť okamžitý súd za neodpustiteľné previnenie sa proti vernosti? Svätý Jozef v prvom momente zrejme tiež zapochyboval o nevine jeho vyvolenej, avšak čistá láska k nej mu nedovolila bezcitne súdiť a trestať, pretože Jozef,  jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe... Mária, napriek tomu, že jej vyvolený  evidentne  veľmi trpel, mu tajomstvo jej počatia nevysvetlila a za odpoveď si zvolila  mlčanie. A všemohúci Boh? Ten ako sa zdá, predlžoval skúšku Jozefa do krajnosti, a to až do chvíle jeho vyslobodenia cez anjelské zvestovanie pravdy. A tak sa nevdojak znova natíska otázka: kto z nás by v roku 2025, dal na ubezpečenie anjela a prijal ženu v požehnanom stave za svoju manželku s vysvetlením, že za všetkým je Duch Svätý? Neodbili by sme tieto správy, ako  ilúziu? Nehodili by sme anjelské ubezpečenie za hlavu ako  obyčajný,  bláznivý sen, čo nestojí za povšimnutie ?!

Svätý Jozef to zvládol a môžeme si domyslieť, že odmenou bolo zrejme nielen zbavenie sa mučivých pochybností, ale i nová kvality jeho vzťahu, založeného na vernosti, pokojnom a odvážnom pohľade na spoločný život, na dobrote, úprimnosti a oddanosti. Ako veľmi tieto pojmy kričia v realite dnešných dní, v realite medziľudských vzťahov, vzťahy medzi mužmi a ženami nevynímajúc.

Jozefa, ako príklad toho, že možno pozitívne vplývať súčasne na seba i iných, možno v rámci slovnej hyperboly nazvať tvorcom akéhosi všeobecne platného programu zaobchádzania, založeného na pozdvihnutí všetkého, čo máme denne na očiach, súčasne s tým, čo je nám na prvý pohľad skryté. Skúsme teda i my v rámci našich vzťahov v súkromnom, i pracovnom živote využiť v prospech  dobra všetko,  čo z nás  cítiť človečinou, súčasne s tým,  čo má ľahko identifikovateľnú a nezameniteľnú vôňu  Božieho a božského v nás....

Pre vyrovnaný a dôstojný život v dnešných zložitých časoch sa môžeme pridŕžať príkladu, ktorý nám zanechal svätý Jozef, človek spravodlivý.