Desiati odsúdení mali začiatkom apríla možnosť na pár hodín opustiť brány ústavu Ilava. V sprievode príslušníkov zboru v civilnom oblečení a pod kontrolou monitorovacích náramkov mohli aspoň na krátky čas okúsiť farby, zvuky a bežný život, ktorý my ostatní berieme úplne automaticky.  Odsúdení sa popri väzenskom múre vybrali na vlakovú stanicu, s krátkou povinnou zastávkou na obvodnom oddelení Policajného zboru v Ilave. Po zakúpení lístkov a krátkom prevoze do Dubnice nad Váhom sa opäť peši vydali rozkvitnutými ulicami Dubnice nad Váhom do Domu kultúry, v ktorom sa nachádza Kino Lastovička. Zakúpili si lístky a pozreli film Mníchov 1972. Cestou späť na vlakovú stanicu sa zastavili na dubnickej Grotte s vyhliadkovou vežou, ktorá je jednou z dvoch dochovaných pamiatok tohto druhu na Slovensku a zároveň jedinou zrekonštruovanou. Najviac sa odsúdení tešili na možnosť kúpiť si zmrzlinu a kávu. Mohli tak posedieť na terase a aspoň na chvíľu si predstavili, že sú slobodní. Jeden z odsúdených bol na takomto opustení ústavu prvýkrát po sedemnástich rokoch výkonu trestu. Keď ho zatvárali, ešte sa na Slovensku platilo korunami, nie eurami. Nás zaujímalo, ako vníma tento odsúdený svet za múrmi väznice. „Viete, tu vonku počujem zvuky a vidím farby, ktoré som roky nepočul a nevidel. V base je len pár farieb a stále tie isté zvuky. Vo väznici chodím po rovine alebo po schodoch. Ale dnes som kráčal do kopca. Po sedemnástich rokoch. Videl som naživo malé deti. Tie v base bežne nestretnete.“ Takéto opustenia ústavu majú mať okrem iných účelov aj motivačný charakter – podporujú vzorné správanie odsúdených, napomáhajú ich resocializácii a preverujú ich schopnosť zvládať život mimo ústavu.