Hoci od vianočných sviatkov už uplynulo niekoľko týždňov, ich posolstvo a zážitky, ktoré priniesli, v nás stále rezonujú. Vianoce totiž nekončia posledným dňom v kalendári – najmä v prostredí, kde majú hlboký ľudský a duchovný rozmer. Aj preto sa chceme vrátiť k chvíľam, ktoré počas Vianoc prežili odsúdení v ilavskom ústave a podeliť sa o svedectvo nádeje, spolupatričnosti a vnútornej slobody.
Prežívanie vianočných sviatkov vo väznici má osobitý charakter. Miesto, ktoré je bežne spájané s obmedzením slobody a odlúčením od blízkych, sa počas Vianoc aspoň na chvíľu mení na priestor zamyslenia a nádeje. Pre mnohých odsúdených sú práve tieto dni silnou výzvou, ale aj príležitosťou dotknúť sa hlbších hodnôt, odpustenia a nového začiatku.
Dôležitou súčasťou slávenia Vianoc sú sväté omše, ktoré vytvárajú priestor na duchovné prežitie sviatkov, modlitbu a vnútorné zastavenie sa. Okrem liturgického slávenia však vianočný čas obohatili aj viaceré sprievodné akcie, ktoré do prostredia väznice priniesli radosť, spolupatričnosť a autentické ľudské príbehy.
Prvou z nich bolo vianočné pásmo, ktoré si pripravili samotní odsúdení. Prostredníctvom spevu a hovoreného slova vyjadrili svoje prežívanie Vianoc. Hlavným motívom bola pieseň „Najkrajšie Vianoce“, na ktorú nadväzovali ďalšie časti s myšlienkou, že takéto Vianoce môžu byť kdekoľvek – aj vo väznici, pretože ide o postoj ľudského srdca. Ich vystúpenie bolo úprimným svedectvom o tom, že za múrmi väznice je možné tvoriť, prežívať krásu a deliť sa o ňu s ostatnými.
Ďalším silným momentom bola návšteva koledníkov z Lednice, ktorí priniesli do väznice atmosféru tradičných slovenských Vianoc. Zvuk kolied, známe melódie a jednoduchá radosť zo spevu dokázali preklenúť vzdialenosť medzi vonkajším svetom a väzenským prostredím. Toto koledovanie bolo spojené s požehnaním celého ústavu i ciel odsúdených a obvinených, ktoré vykonal väzenský kaplán. Pre odsúdených to bol dotyk domova a spomienok, ktoré v mnohých prebudili hlboké emócie.
Osobitné miesto v programe malo aj kresťanské spoločenstvo Dismas a Leopoldovské múry, ktorí sprevádzali slávenie svätej omše na sviatok Krista Kráľa Pána. Ich prítomnosť a služba pokračovali aj po jej skončení, keď zazneli autentické príbehy o obrátení zo života odsúdených i tých, ktorí už ukončili výkon trestu. Tieto svedectvá boli silným pripomenutím reality väzenského života, ale aj dôkazom, že zmena, nádej a vnútorná sloboda sú možné aj v tých najťažších podmienkach.
Vianoce vo väznici tak neboli len pripomienkou narodenia Krista, ale aj živým stretnutím s ľudskosťou, solidaritou a vierou. Pre mnohých odsúdených sa stali povzbudením na ceste k zmene a dôkazom, že svetlo Vianoc dokáže preniknúť aj tam, kde by ho človek možno nečakal – a jeho svetlo pretrváva aj dlho po tom, čo sviatky skončia.
