Na Slovensku sa v minulom roku predčasne narodilo 3877 detí. Tieto deti čelia mnohým výzvam. Ešte sa ani nestihli prvýkrát poriadne nadýchnuť a už musia bojovať o holý život. Ich nedostatočne vyvinuté orgány, jemná koža a krehkosť stojí v boji o život proti nim. Avšak v tomto boji nie sú sami. Sú tam rodičia, ktorí každý jeden deň dúfajú, že ich dieťa priberie aspoň gram, narastie aspoň o milimeter a najmä, že sa nič nezhorší a že im zdravotný personál, ktorý neustále monitoruje deti v inkubátoroch nečakane nezavolá.

Prečo ale na stránke o väzenstve, a teda o práci príslušníkov a zamestnancov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) píšeme o „predčasniatkach“ a ich problémoch? Odpoveď je jednoduchá, lebo nám na tom záleží, lebo len o tom nerozprávame, ale aj konáme a najmä preto, že sme takmer celý rok pomáhali práve predčasniatkam.

Úlohou zboru a jeho personálu je ochrana spoločnosti, neustála práca s väznenými osobami do takej miery, aby po návrate z výkonu trestu žili život v medziach zákona a neubližovali ostatným. Už dlhšiu dobu sa ale venujeme aj charitatívnej činnosti. Darujeme krv, zbierame plastové vrchnáčiky, zúčastňujeme sa charitatívnych behov, prispievame na transparentné účty, organizujeme benefičné výstavy... vymenovať všetky činnosti by nám určite zabralo veľa času.

Tento rok sme sa zamerali práve na predčasne narodené deti a nie je to náhoda. Inšpiráciou nám bola naša kolegyňa Zuzka Majzelová, ktorá okrem toho, že je príslušníčka ZVJS, je súčasťou občianskeho združenia (OZ) Malíček a zároveň je aj mamou predčasne narodeného chlapčeka. Jej príbeh je šokujúci pre každého, kto si tým sám neprešiel. Koľko strachu si prežijú ľudia, ktorí by sa mali v tom momente najviac v živote tešiť, koľko nielen peňazí, ale aj sĺz a prebdených nocí ich stojí opatera a samotné udržanie dieťaťa pri živote. Jej príbeh, ale aj príbeh tisícov ďalších rodičov a nás nasmeroval na túto cestu podpory. S pomocou sme začali už vo februári, kedy sme OZ Malíčku darovali finančnú čiastku vyzbieranú na Generálnom riaditeľstve počas vianočného večierka. Avšak nechceli sme ostať pri tom. Do projektu sme zapojili všetky ústavy, ktorých je na Slovensku 18 a kolegovia mohli od júna prispieť ľubovoľnou čiastkou do pokladničiek, ktoré v nich boli umiestnené alebo tí, čo nenosia pri sebe hotovosť aj cez QR kód na transparentný účet. Ako sme už ale spomínali, naša práca je zameraná na väznené osoby a cieľom tejto práce nie je to, aby si trest „len odsedeli“, ale aj vrátili niečo spoločnosti a uvedomili si, že život vie byť dosť ťažký aj bez toho, aby sme si vzájomne ubližovali.

Z toho dôvodu boli aj odsúdení zapojení do charitatívneho projektu. Niektorí šili malé plachty do inkubátorov a tí zo Sabinova, Nitry-Chrenovej, Levoče, Banskej Bystrice, Bratislavy, Sučian, Kováčovej a Košíc a ktorí prejavili záujem, háčkovali chobotničky. Ak sa pýtate prečo práve chobotničky, toto isté sme sa pýtali aj my a rovnako aj odsúdení v ústavoch, a tak sa Zuzka stala srdcom celého projektu (o čom ani sama na začiatku netušila). „Háčkované chobotničky v kontexte s predčasniatkami, ako by sa mohlo sprvu zdať, nemajú estetický význam. Bábätká v inkubátore majú zavedených množstvo hadičiek – napríklad sondu zavedená cez nosovú dierku priamo do žalúdka, ktorá slúži na podávanie materského mliečka, infúzie, hadičky z dýchacích prístrojov a podobne, ktoré si bábätka častokrát nechcene vytrhávajú. Tým si spôsobujú bolesť, nehovoriac o tom, že je potrebné opätovné zavedenie týchto hadičiek. Chobotničie chápadielka sa bábätkám vkladajú do dlaní a eliminujú tak pokusy drobčekov hadičky vytrhávať. Navyše má chobotnička aj akýsi terapeutický účinok, pretože pripomína pupočnú šnúru a tak jemne simuluje aj pocit, že je bábätko stále v maminom brušku. Na začiatku tohto projektu stála myšlienka, ako môžeme prepojiť zbor a pomoc predčasne narodeným deťom. A tu vznikol nápad, že by v rámci kultúrno-osvetovej činnosti mohli obvinené a odsúdené osoby zmysluplne stráviť čas, naučiť sa trpezlivosti a zručnosti tradičného majstrovstva našich starých mám prostredníctvom háčkovania a zároveň pomôcť. Na moje veľké prekvapenie mal tento projekt medzi obvinenými a odsúdenými veľký ohlas, pričom mnoho z nich držalo háčik a vlnku v rukách vôbec prvýkrát. Čo je však ešte úžasnejšie, mnohí sa v háčkovaní našli a spoločne vytvorili naozaj krásne chobotničky. V hlave mi utkvela veta jedného z odsúdených, a to, že háčkovanie chobotničiek mu dalo nový zmysel. Povedal, že vždy, keď háčkuje, myslí na tie maličké deti a veľmi im želá, aby boli zdravé. Súčasťou našich návštev v ústavoch bola aj osveta. Mnoho obvinených a odsúdených ani netušilo, aké drobné môže predčasne narodené dieťatko byť a čím všetkým si musí ono i jeho rodina prejsť, a tak som v rámci háčkovacej edukácie ukazovala prichystané fotky a vysvetľovala všetko, na čo sa v súvislosti s predčasniatkami pýtali. Projekt nám už skončil, no ja osobne z neho budem mať obrovskú radosť ešte veľmi veľmi dlho. Zároveň ma veľmi teší, koľko kolegov sa pripojilo k verejnej zbierke Dýchať nie je maličkosť, čím prispeli na nákup dýchacích prístrojov, ktoré poputujú do neonatologických centier po celom Slovensku,“ vysvetlila naša kolegyňa. Zuzka ale nebola v ústavoch sama, chodila s háčkarkami, ktoré takisto dobrovoľne pracujú pre OZ Malíček a trpezlivo vysvetľovali odsúdeným, ako musí chobotnička vyzerať, aby plnila svoj účel. Jedna z nich, taktiež Zuzka, nám povedala, že pre ňu bola viac než pozitívna skúsenosť pracovať za mrežami: „Som nadšená z tejto spolupráce. Malíček je totiž pre mňa srdcová záležitosť a „nakaziť“ ďalších ľudí ľudskosťou je pre mňa poslaním. Moja vďaka patrí profesionálne pripravenej akcii zo strany príslušníkov ZVJS. E-mailová komunikácia a následné telefonáty vyústili do príjemných osobných stretnutí v Sučanoch, Banskej Bystrici a v Bratislave. Zo strany obvinených a odsúdených boli prvé minúty kŕčovité, po pár minútach predslovu, o tom, že som koordinátorka dobrovoľníčok, čo robím a hlavne, že pre mňa sa výroba vecičiek pre tých najmenších z najmenších a hlavne najviac zraniteľných, stala srdcovou záležitosťou, kŕčovitosť opadla. Páčili sa im informácie o chobotničkách – prečo sa háčkujú, prečo z toho materiálu, prečo také farby... Medzi tými, ktorí si vybrali pomáhať boli viac aj menej zruční ľudia, a niektorí sa odhodlali háčkovať, aj keď držali háčik po prvýkrát. Spolupatričnosť v tomto smere ukázala, že sú to ľudia s otvoreným srdcom. Tí zručnejší ochotne pomáhali a radili menej skúseným. Milo som bola prekvapená, že v jednom ústave boli zručnejší páni a dámy sa museli za nimi doťahovať. Je krásne sedieť pri jednom stole a mať jeden cieľ – chobotničky. Bolo príjemné počuť ako jeden z háčkujúcich upozorňoval spoluvýrobcov chobotničiek, že pred prácou na chobotničke si treba umyť ruky, dať si klbká priadze pred seba na stôl, pripraviť si návod s perom, a hlavne byť pozitívne naladený, lebo do výrobkov vkladáme srdiečko a pozitívnu energiu. Ešte pred návštevou väzníc som dostávala otázky či sa nebojím tam ísť, či mi to nie je nepríjemné... Odpoveď bola , že nie. Tí ľudia, tam sú predsa pozitívne naladení pomáhať drobčekom, nemám sa čoho báť, ak tak iba, že budeme mať málo spoločného času. V ústavoch som bola opakovane, tú radosť z môjho príchodu som vôbec nečakala. Ďakujem všetkým zúčastneným príslušníkom, ktorí nám pomohli a pomáhajú i naďalej. Bude mi cťou pokračovať v tomto projekte, kde sa ukazuje ľudskosť. Háčkovanie chobotničiek je celoročný projekt a spolupráca so ZVJS je neuveriteľne príjemná. Dnes môžem povedať, že naše srdcia bijú purpurovo. Purpurové srdce je totiž symbol maličkých bojovníkov s veľkou vôľou žiť.“

 Vďaka neúnavnej práci príslušníkov ZVJS a dobrovoľníčok z Malíčka sa projekt veľmi dobre ujal a odsúdení si dokonca pýtali ďalší materiál od občianskeho združenia. Nakoniec sa nám spoločne podarilo vyzbierať 2630€ a uháčkovať stovky chobotníc. Stačí to? Určite nie. Ale osobný príbeh príslušníčky a nezištná pomoc kolegov zo ZVJS, tak ako aj ostatných ľudí na Slovensku, môže ukázať tisícom rodičov, že v tom boji nie sú sami. A čo na celý projekt hovoria odsúdení? „Keby som v tom nevidel zmysel, tak to nerobím,“ povedal úprimne jeden z odsúdených a ďalší dodali, že napriek tomu, že vôbec netušili, čo všetko stojí za tým udržať predčasne narodené dieťa pri živote, sú radi, že sa mohli zapojiť aspoň takou drobnosťou, akou je uháčkovaná chobotnička. Na záver dokonca ďalší odsúdený dodal, že by rád pomáhal aj po prepustení z výkonu trestu – „aj keď nebudem háčkovať, rád by som pomáhal finančne“. My sa k tejto myšlienke pripájame a veríme, že spoločne sa nám opäť niekomu podarí žiť lepší a kvalitnejší život.