V uniforme plní povinnosti, v posilňovni prekonáva vlastné hranice

Alexander Tovt o disciplíne, kulturistike a motivácii, ktorá sa nedá zmerať medailami

Práca v Zbore väzenskej a justičnej stráže si vyžaduje zodpovednosť, sebaovládanie a schopnosť zachovať si chladnú hlavu. Podobné vlastnosti sú potrebné aj v kulturistike, kde sa výsledky rodia z pravidelného tréningu, trpezlivosti a dôslednosti. Alexander Tovt, referent režimu v ZVJS Košice-Šaca, spája oba tieto svety už niekoľko rokov. V rozhovore približuje, čo obnáša príprava na súťaž, ako sa mu darí zladiť službu s tréningom a prečo je preňho najväčšou motiváciou rodina – najmä jeho šesťročná dcérka.

1. Práca v ZVJS a činky po službe. Ako si sa dostal ku kulturistike a čo ťa pri nej drží dodnes?

Ku kulturistike som sa dostal postupne a už pred ôsmimi rokmi som si vyskúšal prvú súťaž, tri súťaže za rok, vtedy ešte v kategórii Men’s Physique za juniorov. Na kulturistike ma najviac baví, že človek nikdy nie je na konci svojej cesty. Vždy je čo zlepšovať, kam sa posúvať a čo prekonávať. Myslím si, že keď raz pocítiš železo v rukách už nie je cesty späť. Stane sa to súčasťou tvojho života.

2. V službe aj v posilňovni rozhoduje disciplína. V čom sa podľa teba tieto dva svety najviac podobajú?

Podľa mňa majú tieto dva svety spoločného oveľa viac, než sa zdá. V oboch prípadoch musí človek dodržiavať pravidlá, niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a vedieť fungovať aj vtedy, keď sa mu práve nedarí alebo nemá svoj deň. V službe sa nemôžem spoliehať iba na náladu a v kulturistike to platí rovnako. Nestačí ísť trénovať iba vtedy, keď sa mi chce. Výsledky vznikajú vďaka pravidelnosti, sebadisciplíne.

3. Za súťažnou formou sú hodiny tréningu a prísna strava. Čo bolo počas prípravy na poslednú súťaž najťažšie?

Príprava nie je len o tréningoch. Je to skúška hlavy, charakteru a vlastnej vôle. Je to obdobie, keď musíš obetovať množstvo vecí, ktoré sú pre iných úplnou samozrejmosťou.  Ľudia nevidia mesiace prípravy, presne nastavenú stravu, presné počítanie gramáže a kalórií, pravidelné tréningy a hodinové kardiá. Pre mňa bolo dôležité vydržať až do konca a vedieť, že som urobil maximum. Najťažšie bolo odolať pokušeniam čo sa týka stravy. Ako vravím ľudia ktorí to neskúsili nevedia, čo všetko za tým stojí, a tak som každodenne počúval v práci veď si daj trošku to ti neuškodí, alebo čo ti to môže spraviť ? Presne tieto slová ma viac motivovali a odolal som pokušeniam, lebo som vedel že tie rozhodnutia sa na konci prípravy oplatí vidieť. 

4. Služba má svoje povinnosti a kulturistika svoj režim. Ako dokážeš skĺbiť prácu, tréning a osobný život?

Je to predovšetkým o plánovaní a prioritách. Stravu si pripravujem dopredu, tréningy sa snažím plánovať podľa služby. Popri tom všetkom som však aj otcom šesťročnej dcérky, ktorej sa snažím venovať čo najviac času. Práve ona je pre mňa veľmi dôležitou súčasťou života a chcem tu byť pre ňu naplno. Nie vždy je jednoduché skĺbiť pracovné povinnosti, tréningy a osobný život.

5. Práca v ZVJS môže byť psychicky náročná. Pomáha ti šport odbúravať stres a udržiavať si psychickú pohodu?

Jednoznačne áno. Tréning je pre mňa spôsob, ako si vyčistiť hlavu, uvoľniť napätie. Zároveň si myslím, že človek potrebuje niečo, pri čom dokáže vypnúť a načerpať novú energiu. Pre mňa je tým miestom práve posilňovňa. Je to priestor, kde môžem nechať stres za dverami, sústrediť sa sám na seba a odísť s čistejšou hlavou.

6. Nie každý deň sa človeku chce trénovať. Čo ťa motivuje pokračovať aj vtedy, keď dochádza energia alebo odhodlanie?

Najviac ma posúvajú vpred práve slová ľudí: „Načo to robíš? Aj tak raz zostarneš, nemá to význam.“ Dnes je vraj „frajerina“ mať v hlave, a nie v rukách. Ja si však myslím, že človek môže mať oboje – rozum a aj silné telo. Preto presne takéto reči ma motivujú ešte viac. Nemám potrebu nikomu nič dokazovať, a hlavne neľutovať, že som sa niečoho vzdal kvôli názorom druhých. Mojou najväčšou motiváciou je však rodina a hlavne moja dcérka, pre ktorú chcem byť vzorom. Keď mi povie: „Tatík, ty si aký silný!“ ❤️, v tej chvíli majú všetky hodiny tréningu a odriekania oveľa väčší význam než akákoľvek medaila.

7. Kulturistika nie je len o svaloch. Naučila ťa niečo, čo využívaš aj pri výkone služby?

Určite. Predovšetkým trpezlivosti, sebaovládaniu a schopnosti zachovať si chladnú hlavu. V kulturistike sa človek učí, že nie všetko príde hneď, ale postupom času. V službe sú tieto vlastnosti veľmi dôležité, pretože človek musí vedieť reagovať rozvážne, profesionálne a s rešpektom. 

8. Nedávno si si zmeral sily na súťažnom pódiu. S akými pocitmi a výsledkom si odchádzal a čo ti táto skúsenosť dala?

Áno, 24. októbra 2026  (v  sobotu) sa na Slovensku po prvýkrát konala súťaž v kulturistike a fitness pod organizátorom NPC Slovakia. Pod touto značkou sa organizujú významné súťaže pre amatérskych aj profesionálnych pretekárov. Aj keď sa mi nepodarilo umiestniť v TOP 5 zo 16 súťažiacich, som neskutočne hrdý na to, že som to dotiahol až do konca. S formou som samozrejme spokojný, ale stále je čo dolaďovať a tak verím, že pri najbližšej súťaži obsadím miesto v TOP 5.

9. Kolegovia ťa poznajú v uniforme, fanúšikovia kulturistiky na pódiu. Ktorá z týchto dvoch úloh ťa viac vystihuje a prečo?

V uniforme si plním svoje povinnosti, na tréningoch zas prekonávam vlastné hranice. 

10. Každý cieľ otvára dvere k ďalšej výzve. Čo ťa čaká najbližšie?

Momentálne chcem pokračovať v tréningu, zlepšovať sa a využiť skúsenosti z poslednej súťaže na ďalší progres. Každá príprava mi ukáže, kde mám rezervy a na čom potrebujem zapracovať.

11.  A posledná otázka: čo príde skôr – ďalšia súťaž, alebo deň bez počítania kalórií? 

Po súťaži som si určite chcel trochu oddýchnuť a užiť si jedlo bez toho, aby som neustále sledoval kalórie . Ale keď človek funguje v určitom režime dlhé mesiace, zistí, že mu ten systém vlastne vyhovuje. Takže tipujem, že sa ani sa nenazdám a začnem ďalšiu prípravu a ďalší rok sa opäť uvidíme na pódiu. 

Rozhovor s Alexom ukazuje, že disciplína, sebaovládanie a zodpovednosť sú hodnoty, ktoré majú svoje miesto nielen v kulturistike, ale aj pri každodennom výkone služby v Zbore väzenskej a justičnej stráže. Za každou uniformou a súťažnou formou je ale predovšetkým človek, ktorý má svoje ciele, výzvy aj osobné motivácie. Pre Alexandra je tou najväčšou najmä jeho dcérka, ktorej chce byť dobrým príkladom. Na súťažnom pódiu možno rozhodujú body a umiestnenie, no skutočná sila sa prejavuje aj v každodennom živote – v zodpovednom prístupe k práci, v odhodlaní prekonávať vlastné limity a v čase, ktorý venujeme svojim blízkym.

Alexandrovi ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov. Nech mu disciplína a odhodlanie pomáhajú nielen pri plnení služobných povinností, ale aj na ceste za ďalšími športovými úspechmi.