Po prvýkrát je tento rok v kalendári Deň pamiatky obetiam komunistického režimu. Stal sa ním 24. jún a pripomínať nám má významný deň z roku 1954, kedy na súde v Trenčíne vyriekol lekár, politický väzeň a katolícky disident Silvester Krčméry počas procesu tieto slová: "Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!"

V tento deň, ale v roku 2021, bol k verejnej pripomienke prizvaný aj náš gréckokatolícky duchovný Peter Nižník, ktorý je stelesnením posunu myslenia ľudí a akceptácie slobody práve preto, že v štátnom sektore zastupuje duchovnú sféru. A my by sme vám radi touto cestou sprostredkovali jeho slová:

"Všetci si dobre pamätáme, čo bolo v novembri 1989 našou nevyhnutnou súčasťou. Boli to kľúče, ktoré rozozvučali námestia v celom Československu. 

Kľúč, ktorý odomyká to, čo sa ukrýva za zatvorenými dverami, sa stal symbolom nádeje pre nový začiatok v našej spoločnosti. Bola to túžba nás všetkých odomknúť dvere k slobode v tejto krajine. Bola to túžba lekárov, právnikov, biskupov, kňazov, rehoľníkov, učiteľov, umelcov a ľudí všetkých povolaní, ktorí chceli svoju vnútornú slobodu, hlboko uzamknutú vo svojom srdci a často tajne prežívanú, oslobodiť pomocou tohto symbolu kľúča. No tento novembrový symbol slobody môže mať aj iný cieľ. Nie odomknúť, ale uzamknúť. Medzi nami tu v tejto chvíli sú ľudia, ktorí by vedeli vydávať bolestné svedectvo svojho života alebo života svojich blízkych, pre ktorých sa tento symbol stal nástrojom, ktorý ich obral o rodinu, plány, povolania, priateľstvá, ale to všetko iba na verejnosti, ktorá bola sama väzňom ideológie. Napriek tomu títo všetci viedli už desaťročia pred novembrom 1989 tichý, ale aj svojimi obeťami hlasný boj o slobodu. V tejto chvíli by sa nám nepodarilo vymenovať mená všetkých, ktorí znášali utrpenie prenasledovania a väznenia, ale toto dnešné stretnutie nemá byť tichým, ale hlasným volaním po slobode a pravde. 

Pred 73 rokmi bol v ilavskej väznici uväznený môj starý otec. Bol gréckokatolíckym dekanom a vernosti svojej Cirkvi sa nemienil vzdať. Vo vyšetrovacej väzbe ho zbili a vyhrážali sa mu. Obvinenie voči nemu nevzniesli. Následne opäť prichádzali vyhrážky a potom zasa ponuky. Sľúbili mu veľký obnos peňazí (500 000 korún), ak sa spolu s ostatnými kňazmi dekanátu vzdá viery. Jeho odpoveď znela: „Buď je naša viera taká drahá, alebo peniaze nemajú cenu. Ale odkážte im, že Pána Boha nemôžem zradiť a nemôžem ani svoju vieru zaprieť.“ Následne ho eskortovali do koncentračného tábora v kláštore v Podolínci a odtiaľ bol prevezený do pracovného tábora v Ilave. Prepustený bol až vtedy, keď v súvislosti so zdravotnými ťažkosťami hrozilo, že im tam zomrie, aj keď nebol odsúdený. Po prevoze a krátkej hospitalizácii zomrel. 

Po 52 rokoch od smrti môjho starého otca som začal pôsobiť ako gréckokatolícky duchovný Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky vo väznici. Kľúče sa stali nevyhnutnou súčasťou môjho pastoračného pôsobenia. Nie sú pre mňa iba symbolom, ale nástrojom. Nástrojom, pomocou ktorého môžu kňazi vo väzniciach v súčasnosti prinášať milosť poznania pravdy a odpustenia tým, ktorí to najviac potrebujú. V súvislosti s okolnosťami môjho starého otca bolo pre mňa nové pastoračné pôsobenie veľmi silnou skúsenosťou milosti.

Pri týchto pastoračných skúsenostiach si uvedomujem, že je ľahké byť kritikom, ale to nás opäť uzamyká do totality odsudzovania sa navzájom. Dnes, na Deň pamiatky obetí komunistického režimu, si potrebujeme uvedomiť, že odpustenie je cestou oslobodenia a uzdravenia z minulosti."